Moja láska ku zvieratám sa prejavila u mňa už v detskom veku a viedli ma ku nej moji rodičia a tiež starí rodičia, ktorí sa venovali chovu hospodárskych zvierat a taktiež vlastnili aj niekoľko psov. Za všetkých spomeniem kríženca kólie Bodríka, írskeho teriéra Endyho a kríženku Dorku. A tak som už ako dieťa vedela, v ktorom dvore na dedine sa aký pes nachádza a poznala všetky ich mená. Svojho vlastného psíka som získala vďaka krstnej mame, ktorá ho zachránila ..... malé túlavé šteniatko, ktoré niekto vyhodil a nemalo kam ísť. Bol to typický bastardík....malý, hladkosrstý a výnimočne inteligentný. V záhrade sa pohyboval výlučne po chodníkoch a nikdy neskákal po hriadkach. Bohužiaľ sme sa s ním dlho netešili. Vzala nám ho zákerná psinka a nezodpovednosť nášho vtedajšieho veterinára. Keďže sa začala okolím šíriť táto choroba, požiadali sme ho, aby nám ho voči tejto chorobe zaočkoval. Odmietol so slovami, jeho netreba, on je zdravý a mladý a na takých táto choroba nejde. No hlboko sa zmýlil a my sme o nášho Puntíka prišli krutým spôsobom, lebo psinka zasiahla jeho nervové centrá a Puntík sa nedokázal ani postaviť, čo mal také silné záchvaty. Tak sme jeho trápenie ukončili.

Neskôr sme si s bratom chceli obstarať ďalšieho kríženca, no mama po tomto zážitku nechcela ani počuť. No brat to zariadil inak a jedného dňa prišiel domov s malým chlpatým šteniatkom (krížencom) v náručí...... no ešte v ten deň ho musel zaniesť naspäť. Po skúsenostiach sme sa dohodli s jeho pôvodnou majiteľkou, že ho dáme vakcinovať proti chorobám a zoberieme si ho domov až po tom, ako si psík vytvorí protilátky, aby sa nezopakoval zážitok s predchádzajúcim psíkom. No samozrejme, že za ten čas, náš Bodrík povyrástol a keď sme ho doniesli opäť domov, mama nechcela veriť, že je to ten istý a podozrievala nás, že sme ho vymenili :-) Čas plynul a z Bodríka nám vyrástol huňáčik. Ja som však stále túžila po čistokrvnom psíkovi. Mojím snom bol vtedy šar-pei, ktorý sa však absolútne nepáčil nikomu doma  (s výnimkou mojich sesterníc).

Jedného dňa som spolu s mojou sesternicou išla na Agrokomplex v Nitre. A čo čert nechcel, pred vchodom predávali malé čierne guličky - šteniatka anglického kokeršpaniela. V tom čase kokeršpaniel ani nepatril k mojim psím favoritom. Patril však ku obľúbeným plemenám psov jednej veľmi dobrej kamarátky, ktorá sa nad ním rozplývala a neustále mi ho opisovala. A tak sa som sa rozhodla, že si jednu túto čiernu guličku prinesiem domov. A chcela som fenku, keďže meno som už mala a poznala rozdiel v povahe medzi psom a fenou. Bola len jedna jediná a práve tú som si priniesla domov. Doma som samozrejme zahrala divadlo, že boli len fenky a žiadni psi. No ako dobre vychovanú dcéru ma táto lož spaľovala a tak som sa priznala, ako to bolo. Samozrejme dnes, keď poznám problematiku psov bez PP by som už takto psa nikdy nekupovala!!!

V tom čase mal náš Bodrík 8 rokov a bol práve po vakcinácií proti besnote a mal veľmi zlú reakciu na ňu - len bezcieľne chodil po dvore, stále pil vodu a kvápalo mu z papule. Neviem, či to bolo zlou dávkou, no po tomto som zmenila veterinára a takáto reakcia sa už nikdy u neho nezopakovala.

A čo spolužitie s Dášenkou? No z nášho deduška sa vďaka Dášoške stal opäť pubertiak. To čo oni spolu zvádzali bolo neuveriteľné! Pravda občas bol oskalpovaný, po tom, čo ho Dáša ťahala za fúzy, no nikdy sa spolu nepohrýzli. A vtedy som si povedala, že už nikdy nebudem vlastniť len jedného psa. Vždy minimálne dvoch. Bodrík sa nám dožil krásnych 15 a pol roka.

A práve vtedy to bolo už 8 rokov, čo som chodila po výstavách a vyberala si svojho nového člena svorky.

Ale začnem od začiatku. V roku 2000 som sa išla pozrieť na výstavu psov v Trenčíne. A vtedy z vlaku vystupovali ľudia s rôznymi psami, ktorí tam išli vystavovať. A jedným týmto psom bol aj barzoj - teda barzojka Natalma z Palatinu. Bola úžasná, hlavne čo sa povahy týkalo. Hoci spolu so svojou majiteľkou prechádzala okolo objektu, kde strážili a štekali nemecké ovčiaky, ona kráčala, ako keby tam ani neboli...jednoducho pre ňu tieto "uštekance" neexistovali. A to sa mi hlboko zapísalo do pamäte.

Odvtedy som navštívila mnoho psích výstav. Najviac som zvažovala kúpu stredoázijského ovčiaka a pozerala som si ich na výstavách. No nejako ma to vždy ťahalo práve ku kruhom, kde sa vystavovali chrty a hlavne barzoje. Nikdy som nevynechala možnosť si ich pozrieť. Študovala som ich rodokmene, čítala literatúru. A postupne vedela, že nie stredoázijský ovčiak, ale barzoj je to čo chcem.

Doma som mala už len Dášenku. Ubehol rok a ja som po 9 ročnom hľadaní objavila šteniatka v CHS Mraja. A presne som vedela, že už viac nebudem čakať. Zarezervovala som si Brasletku a zrušila dovolenku. A paradoxne sesternica, s ktorou som na ňu mala ísť a ktorá mala najväčšie právo sa za to na mňa hnevať, ma najviac podporila a tešila sa so mnou. Však ju teraz má Brasletka neuveriteľne rada :-) Presne pozná jej auto a usmieva sa na ňu svojim zubatým úsmevom vždy, keď ju vidí :-)

Brasletkin príchod našu Dášenku nepotešil. Nevedela, čo TO malé vlastne je a tak ju pre istotu odháňala od seba vrčaním. Ona sa však nevzdala a vždy, keď sa Dáša ku nej otočila chrbtom, tak ju potiahla za dlhé chlpy na nohách a rýchlo utekala preč. Pokým sa Dáša otočila, ona bola už v bezpečnej vzdialenosti. A tak to trvalo viac než týždeň...až Dášenka jedného dňa pochopila, že s tým malým škvŕňaťom sa dá aj hrať. A to im už potom nebolo rady. Vyvádzali spolu až tak, že sme ich museli brzdiť. Dášenka nám omladla a Brasletka rástla do krásy. No aby nebola príliš krásna, podarilo sa jej vyraziť si jeden zub P3 a naraziť si predné nohy. No i napriek tomuto sa jej vo veku 12 mesiacov podarilo získať titul Slovenský šampión krásy mladých. Neskôr ku tomu pridala nejaké CAC a reserve CAC. V auguste 2011 bola uchovnená.

 

Vo Februári 2013 mi bol priznaný chránený názov chovateľskej stanice Lenel Slovakia a ja by som sa rada venovala prekrásnemu plemenu Barzoj aj ako aktívny chovateľ .